ART SHOP pre Váš DOMOV

Som umelec. Umelec a snílek. Vždy som bola. Vždy som sa cítila, že nikam naozaj nepatrím, že moje osobné svety sú na míle vzdialené od neútešnej reality všedných dní. A tak som vždy utekala.

A hoci fyzické úteky mali rôzne – pre mňa nepríjemné dôsledky, úteky mentálne, do vymyslených či dávnych príbehov nikomu nijak nevadili a tak som mohla miznúť..

Marry Lennox, Secret Garden

Časom som si zvykla prevtelovať sa a žiť, kde sa dalo a kde som chcela. Bola som teda za svoj život už všelikým. Alicou načisto stratenou v krajine zázrakov plnej veľkých červených muchotrávok, bola som Oliverom Twistom, túlajúcim sa po uliciach špinavého Londýna vprostred 19. storočia, bola som Mary Lennox, ktorá objavila tajomnú záhradu a bola som aj kapitán NEMO, brázdiaci v ponorke Nautilus nekonečné svetové oceány. A veľmi ma to bavilo.

Oliver Twist v Londýne / okolo roku 1830.

Naučila som sa milovať svoju fantáziu, ktorá bola pre mňa mojou osobnou, nikde sa nekončiacou slobodou a to hlavne v situáciách, keď som nemohla byť pri oceáne, ktorý nadovšetko milujem (čo vlastne bolo väčšinu môjho života, nakoľko som sa zhodou nešťastných náhod narodila na mieste, kde o oceáne ani nechyrujeme)

Alica v Krajine zázrakov

Až jednéhé dňa prišiel COVID a celý moj svet sa začal rútiť a ani fantázia nedokázala prebiť neútešnú absurditu časov kovidových. Tak som si zbalila 3 tričká, šľapky, svoje jediné dieťa polosirôtku – a ako inak – proste som ušla. Do Afriky, na Zanzibar. Môj celoživotný sen bol RAZ, aspoň na krátky načisto bezvýznamný čas, žiť na brehu oceánu. Na začiatku Covidu to vyzeralo že všetci pomrieme a že to jednoducho už nijak nestihnem. Tak som v hodine dvanástej ušla. Pôvodne som tam plánovala zomrieť – na Covid. Sa mi zdalo lepšie zomrieť na brehu prekrásneho Indického oceánu plniac si svoj osobný sen, ako niekde v Pezinku vprosted šedého, studeného a upršaného novembra. Na moje veľké a úprimné prekvapenie sa v Afrike žiadny Covid nekonal – aspoň nie v Tanzánii, takže moj pobyt na tomto svete sa nečakane predĺžil.

Keďže som sa presunula na Zanzibar s relatívne obmedzenými finančnými prostriedkami, zohnala som si celkom priestrannú, ale šedú a bezútešnú izbičku v lokálnom dome. Nebolo tam vôbec nič, len 4 holé steny, jedno zamrežované okno a jedna miestnosť s dierou v zemi, ktorá predstavovala záchod. Možno by sa polka európskej populácie zrútila, no ja som tam bola úprimne šťastná. Konečne na brehu teplého, čistého Indického oceánu. Ďaleko od kovidového šialenstva. Zrazu som však pocítila, že v Afrike môžem naplno popustiť uzdu mojej roky utláčanej kreativite. A tam to celé začalo. Kúpila som sprej na auto, žltý, biely a zlatý a proste som na holú stenu v svoje izbe nastriekala pár kruhov. Len tak. Voľnou rukou. Kruhy som každým dňom o čosi vylepšila, čosi som pridala, až nakoniec vznikla akási mandala. Moja prvá mandala no do dnes je mojou najoblúbenejšou. Po pridaní svietiacej vianočnej reťaze z Európy vzniklo moje AFRICKÉ SLNKO, ktoré každý večer zapĺňalo izbu teplom a láskou. Vždy keď som išla domov z dediny, či z mesta, alebo som sa vracala z dlhšieho pobytu v Tanzánii naspäť na Zanzibar, nemohla som sa už dočkať, kedy ho uvidím, kedy mi zasvieti a naplní ma pocitom domova a bezpečia. Odvtedy maľujem. Na všetko a všade. Našla som zaľúbenie v geometrii, v tom ako kombinácia rôznych tvarov, uhlov, priamok, kruhov či úsečiek vyčaruje harmonický celok. Ten proces tvorenia mandaly na stenu je vždy príbehom, na konci ktorého je mier a harmónia. Mandala zharmonizuje akokoľvek šedý, bezemočný priestor a dodá mu jedinečnosť a magickú energiu, ktorá je tak citeľná, až sa jej chcete dotknúť.